reklama

Hokejisti Slovenska tento rok na medailu nemali...

Vo štvrtok 16. mája 2013 sa pre Slovensko skončil hokejový šampionát. Po vypadnutí vo štrvťfinále turnaja s domácim Fínskom, sa naši hráči pobalili a vrátili s rozpakmi domov. Aj oni veľmi dobre vedia, že na majstrovstvách sveta mohli dosiahnuť aj viac, než povinnú účasť v osmičke najlepších mužstiev, o ktorú sme do poslednej chvíle zúfalo bojovali. A keď sa nám tento cieľ podarilo splniť, tak niektorí reprezentanti sa predčasne uspokojili a akoby si prestali plniť svoje povinnosti na ľade. Na plné ústa to povedal aj náš najlepší obranca a hráč Andrej Sekera. Prečo sa vlastne Slovákom nepodarilo získať medailu rovnako ako vlani?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)
Obrázok blogu

1. V bráne sme nemali Jána a Laca
Na šampionát sa dostala trojica: Rasťo Staňa, Jaro Janus a Július Hudáček. Hrdina vlaňajších MS a najlepší brankár turnaja Ján Laco bol zranený, takže jednotkou sa stal skúsenejší Staňa, ktorý mal za sebou úspešnú sezónu v CSKA Moskva. Nechytal zle, hoci v úvode turnaja dostal niekoľko lacných gólov a v zápase proti Lotyšsku (3:5) ho musel vystriedať Janus. Ani jeho však turnaj nezastihol v optimálnej pohode, o čom svedčí zbytočný gól od Lotyšov, keď hľadal očami odrazený puk niekde na tribúne a nie okolo seba v priestore pred bránkou ako aj slabá strela Denisova, ktorou zvýšil na 3:1 pre Rusov a náš odpor proti úradujúcim majstrom sveta bol zlomený. Jediný výkon, za ktorý by si Staňa zaslúžil jednotku bol v tom rozhodujúcom - poslednom zápase skupiny proti USA, kde dostal od Američanov len jeden gól a najmenej tri čisté gólové šance im zneškodnil. Hudáček sa do bránky ani raz nedostal, hoci v turnaji sa stal napokon brankárskou dvojkou, kým neskúsený a strémovaný Janus putoval na tribúnu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

2. Obrana zmätkovala a nestíhala
Na MS 2011 bol najlepším slovenským obrancom Ľubomír Višňovský, v roku 2012 na striebornom šampionáte bol lídrom Zdeno Chára, ktorému sekundovali Dominik Graňák a Ivan Baranka a na nedávno skončenom turnaji sa ukázalo, že jediným obrancom svetovej triedy medzi Slovákmi je Andrej Sekera. Sám však na všetko nestačil. Jasné, že za normálnych okolností, keby sme nemali toľko zranených hráčov, by sa Mihálik, Mezei či Jurčina na základe svojej výkonnosti nemali šancu dostať na takýto turnaj. Ich vysoké postavy, ktoré by mali byť v hokeji výhodou, bolo vidno akurát v situáciách, keď sa nestíhali vrátiť, lebo nestíhali korčuliarsky a tak si museli pomáhať hokejkami, faulovať rýchlejších protihráčov a nechávať sa zbytočne vylučovať. Jurčina dokonca ešte aj za to, že hral bez prilby, čo by mal ako reprezentant vedieť, že nemôže. Títo traja obri v obrane neboli pre naše mužstvo užitoční ani v presilovkách, lebo namiesto toho, aby stáli na modrej a pokúšali sa o streľbu, na ktorú majú všetky fyzické predpoklady, tak sa tlačili pred bránku, aby zaclánali brankárovi súpera a pokúšali sa dorážať puky, čo však bola úloha nad ich schopnosti. Jedine Sekera a Vydarený boli schopní presne vystreliť od modrej čiary a boli vlastne jediní obrancovia, ktorým sa na turnaji podarilo skórovať. Švárny upútal akurát hitom na Radulova, Sersen sa aspoň snažil hrať tvrdo pri mantineloch, pár svetlých momentov mal aj Marek Ďaloga, ktorý sa však v najmenej vhodnom okamžiku zranil a dostali sme kvôli nemu zbytočný gól od Lotyšov. Najhoršie bolo, že naši obrancovia neboli schopní vyhodiť puk, keď to mužstvo najviac potrebovalo, aby sme mohli napríklad prestriedať najmä počas oslaboviek a pri rovnovážnom stave zase nedokázali presne prihrať útočníkom a stavím sa, že nikto z našich neurobil viac zakázaných uvoľnení ako Jurčina.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

3. Elitní útočníci Slovenska sklamali...
Keď sme v prvom zápase vyhrali nad Francúzskom 6:2 a strelecky sa presadili aj štyria Slovanisti Miroslav Šatan, Libor Hudáček, Peter Ölvecký a Michel Miklík, tak sa zdalo, že nominácia až jedenástich hráčov zo Slovana Bratislava bola správnou voľbou. Všetci spomínaní hráči boli reprezentantmi SR už predtým, než Slovan začal hrávať v KHL, ale bohužiaľ zároveň doplatili na to, že ich klub hneď v prvom kole play-off prestížnej súťaže skončil, takže bratislavskí hokejisti vypadli zo zápasového rytmu a športová forma sa len tréningami udržiavať nedá. Nehovoriac o tom, že najväčšou hviezdou a oporou reprezentačného mužstva mal byť kapitán Miroslav Šatan, ktorý od nešťastného zranenia chrbtice po zrážke so Zdenom Chárom niekoľko mesiacov nehral vôbec. A určite aj on vie, že jeho gólový prínos určite nebol taký, na aký boli tréneri či fanúšikovia zvyknutí. Chybnou sa ukázala byť aj nominácia Jozefa Stümpela z extraligovej Nitry, ktorý mal na poste centra za úlohu vyhrávať buly a prihrávať spoluhráčom na góly, ale ukázalo sa, že 41-ročná hrajúca legenda už naozaj nestíha tempu súčasného medzinárodného hokeja a napokon ho tréner musel poslať na tribúnu. Ostatní hráči, ktorí boli oporami vlani, zostali z rôznych dôvodov vo vlastnom tieni. Tomáš Kopecký hral so zranením, Branko Radivojevič sa trápil v koncovke a viackrát netrafil puk do prázdnej bránky, Libor Hudáček sa priznal, že sa cíti unavený a náhradu za Handzuša sme tento rok vôbec nenašli. Najlepšie na ľade pôsobila tretia útočná formácia: Tomáš Záborský - Roman Kukumberg - Michel Miklík a štandard si odohral aj Tomáš Surový, kým výkony Mária Bližňáka, Marcela Haščáka a Marka Daňa boli skôr sklamaním, asi aj pre nich osobne. Haščák navyše bol na ľade vo chvíli, keď sme vo štvrťfinále dostali rozhodujúci - štvrtý gól od Altonena, ktorého nechal za svojím chrbtom samého a nepovšimnutého pred Staňovou bránkou. Špecifickou kategóriou bol Martin Bartek, od ktorého sa tiež čakali nejaké góly. Zaznamenal napokon len jeden šťastný zásah v zápase proti USA, po ktorom hokejovým fanúšikom odkázal, aby už konečne prestali s kritikou reprezentantov. Lenže hneď prvá tretina nasledujúceho zápasu proti Fínsku (0:3) ukázala, že len im v tichosti držať palce asi nepomáha. Veď k lepšiemu výkonu ich naštartoval až krik trénera Vůjteka, po ktorom sa im podarilo vyrovnať na 3:3, ale po ďalšej chybe inkasovali a vyrovnať skóre ani otočiť zápas už nedokázali. Aj tak však budeme aj po rokoch spomínať na šampionáty vo Švédsku a Fínsku v dobrom, veď sme práve v týchto krajinách skompletizovali zbierku našich medailí z MS. V roku 2002 - zlato, v roku 2012 - striebro a v roku 2003 - bronz.

Roman Slušný

Roman Slušný

Bloger 
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Píšem, lebo ma to baví. Som autorom knihy Karol Duchoň - Muž s veľkým srdcom a publikácií Nezostalo po nich ticho I a II. Pracoval som ako novinár, momentálne sa venujem podpore slovenskej vážnej a populárnej hudby a výtvarného umenia. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu